Učebnica dejepisu

Do školy som sa trepala s neobvykle ťažkou školskou taškou. ,Hurá už len pár dní a budú prázdniny´, pomyslela som si po príchode do školy. ,Dnes vrátime staré učebnice a dostaneme knihy do 8-meho ročníka´. Školský deň a výmena kníh prebiehala v pohode, až kým som nezistila, že mi chýba dejepis.

"Jakubíková, pozri sa ešte raz, či nemáš ten dejepis" zvýšila hlas triedna a všetci stíchli a pozerali sa na mňa, "ak sa nájde bude zle. Pani školníčka nám dala učebnice presne na triedu."

A bola som vybavená. Bála som sa. Cítila som sa trápne, že neviem počítať alebo, že som ten dejepis niekde omylom založila. ,Nájde sa a ja budem mať z toho zle´. Asi trikrát som poprekladala knihy, aj v lavici aj na lavici. Ale nič... Našťastie zazvonilo a šli sme na prestávku.

Po prestávke sme s triednou rozoberali pokyny na ďalšie dni a začali sme si baliť nové učebnice do tašiek. V tom som dostala šok. Na lavici boli dve rovnaké učebnice dejepisu. ,Do kelu´, pomyslela som si ,prečo mám dva dejepisy? Určite som tam mala predtým len jeden.´ Nevedela som, čo mám robiť. V strese som rýchlo rozmýšľala. ,Ak sa priznám, že mám dve knihy dejepisu, triedna ma asi zabije. Ak sa nepriznám, nikto na nič nepríde a všetko bude na oko OK.´ Opatrne som preto strčila oba dejepisy do školskej tašky, tak aby to nikto nevidel a s hanbou a strachom som šla domov. Jediné "rozumné", čo ma v tom okamihu napadlo, bolo po ceste zo školy vyhodiť učebnicu do kontajnera. A ja som tak aj urobila...

Prešlo 30 rokov a stále som cítila pocit viny, za to, že som bola zbabelá a nepriznala sa. Ako však nazvať spolužiaka, ktorý mi tú "stratenú" učebnicu podhodil? Neverím, že by bol taký zákerný, aby mi chcel zámerne ublížiť... tiež sa len bál?

Minulé leto som si šla niečo vytlačiť do mesta. Vošla som do predajne, vzala som si kartičku a šla ku grafikovi. Grafik si vzal svoju čipovú kartu, s tým, že tú moju nepotrebuje. Aby mi nezavadzala, odložila som kartu do peňaženky. Prišla som na to až doma. Napriek dobre mysleným radám, aby som ju zahodila, som kartičku tentokrát NEZAHODILA, ale odniesla naspäť do predajne. Trochu som sa bála, ako budú v predajni reagovať. Predavačka sa však viditeľne potešila. Myslela si, že kartičku niekto stratil.

Až teraz, s odstupom času, po toľkých rokoch, sa na to pozerám inými očami. Už sa len pýtam, ako sme to boli vychovávaní? Je strach z chyby tá najlepšia alternatíva výchovy?

Už viem, že je veľmi dôležité, aby deti VEDELI, že svoju chybu môžu napraviť, bez toho, aby im niekto odtrhol hlavu, keď sa priznajú...